Dvakrát za sebou na najvyššej hore Severnej Ameriky!

MOUNT McKINLEY - Denali (6194 m)
05. júna - 25. júna 2001 Peter Hámor a Pavol Barabáš

Výstup na vrchol:

• MOUNT McKINLEY (6194 m)
  Washburn Route (West Buttress) - Alaska grade 2
  Peter Hámor 17.06.2001
  
  
• MOUNT McKINLEY (6194 m)
  West Rib (Genet Basin) - Alaska grade 3
  Peter Hámor 20.06.2001
  

Bolo by ťažké nájsť sebavedomejšiu horu, ktorá aj napriek svojej nevýraznej výške zohrala tak dôležitú úlohu v mnohých horolezeckých osudoch, ako práve táto. S výškou 6.194 metrov je McKinley - alebo Denali, ako ju nazývajú domorodci - najvyššou horou Severnej Ameriky a osudy s ňou spojené už takmer sto rokov zapĺňajú sránky najrozličnejších kníh, novín a časopisov. Je absolútnym protikladom nenápadnej Carstenszovej Pyramídy, najvyššej hory Austrálie, na ktorej vrchole som stál v novembri minulého roku.

Do povedomia sa Mount McKinley dostal po roku 1875, kedy proti prúdu riek Tanana a Yukon začali do vnútrozemia Aljašky prenikať beloskí dobrodruhovia. Prvý pokus o výstup na vrchol uskutočnil v roku 1903 sudca James Wickersham, ktorý sa však dostal iba do výšky 3.000 metrov. Oveľa väčší ohlas vzbudila expedícia, ktorú o tri roky neskôr viedol doktor Frederik Cook. Špekulácie rozprúdilo hlavne jeho vyhlásenie, že spoločne s Edwardom Barrillom vystúpili na vrchol ostrým severným hrebeňom. Verejné pochybnosti o Cookovom vyhlásení sa neskôr potvrdili ako opodstatnené a jeho autor bol usvedčený z nepravdy aj v prípade tvrdenia, že dosiahol Severný pól. Prvý dokázateľne úspešný výstup na Mt. McKinley sa uskutočnil v roku 1908, kedy reverend Hudson Stuck a aljašský pionier Harry Karstens spolu s dvoma spoločníkmi sa dostali na jeho vrchol. Dlhé prístupové cesty, prudké búrky, ničivé víchrice, nečakané zvraty počasia, extrémne nízke teploty, bezodné ľadovcové trhliny a obrovské lavíny sú základným arzenálom, ktorým je táto hora vybavená. S malou dušičkou, ale s veľkým odhodlaním sme s Paľom Barabášom začiatkom júna vyrazili v ústrety jej vrtošivým náladám.

Piatok, 8. júna. Za sebou máme expresné zoznámenie s Aljaškou a pred sebou let na ľadovec Kahiltna. Na to, aby sme si hlavné mesto Anchorage, s jeho pokojnými ulicami a losmi v mestských parkoch užili, sme nemali dosť času, ale aj napriek tomu sme sa tu cítili príjemne. Jedným z dôvodov bola Elenka a Cory, ktorí nám v poslednej fáze príprav veľmi pomohli. Zostávalo doplniť chýbajúci materiál, dokúpiť stravu, pripraviť sane a lyže - náš jediný dopravný prostriedok na ceste do základného tábora. Za dvadsaťštyri hodín sme boli zbalení a pripravení na cestu do Talketny, kde sme sa rozlúčili s civilizáciou, tečúcou vodou a kysnutým chlebom.

Talketna je mestečko ako vystrihnuté z westernu. Stačilo prejsť necelých sto míľ, aby sme sa dostali do úplne iného sveta. Štýlová železničná stanica, prašné ulice a zrubové domy postavené v tieni borovíc; očividná presila prírody a perfektní ľudia; kožené čižmy, kárované košele a zarastené tváre: presne takto som si Aljašku a jej obyvateľov predstavoval. Bez problémov sme našli Rangers station, kde sme si splnili jeden z posledných povinných úkonov pred štartom - registráciu na správe národného parku Denali. Jeho zamestnanci nám ochotne poskytli cenné informácie, ktoré nám mali pomôcť dosiahnuť náš cieľ: spolu s Paľom Washburnovou cestou vystúpiť na vrchol Mt. McKinley a následne sa pokúsiť o sólovýstup Messnerovým kuloárom.

Sobotňajšie ráno nás potešilo modrou oblohou a bezvetrím. Pilot Jack sa bez mihnutia oka chopil našej batožiny, postupne ňou vyplnil všetky dutiny malej Cesny, usadil nás do kabíny a predviedol učebnicový štart. Ulice Talketny zostali ďaleko za nami a lietadlo pokojne letelo v chladnom rannom vzduchu, nehybnom ako olej. Nekonečný lesný pás so širokými riekami, močiarmi a jazerami sa pod nami takmer nemenil. Mali sme dojem, že stojíme vo vzduchu a k bielemu pásu hôr na horizonte nikdy nedoletíme. Náladu nám zlepšovala iba vytrvalo stúpajúca ručička výškomeru. Asi po hodine letu ubudlo lesa a veniec hôr akoby narástol do výšky, citeľne sa ochladilo a pod nami sa objavili prvé ľadovce. Definitívne sme sa rozlúčili so zelenými stromami a zamierili smerom k bielej Denali. Lietadlo začalo pomaly klesať a na ľadovci sa dali rozoznať farebné označenia pristávacej dráhy. Zamierili sme k nim a perfektným manévrom sme sa opäť vrátili na zem. Jack sa rozlúčil, naložil do lietadla vrece s odpadkami, ešte raz rozvýril sneh na pristávacej dráhe a stratil sa za skalnatým hrebeňom. Cestu k Denali sme v tej chvíli mali otvorenú a všetko ostatné záležalo už iba na nás.

Nikdy by som nebol povedal, že môžem takým spôsobom nadávať detským saniam, ktoré nám teraz slúžia ako náklaďák. Stojím dva metre pod vrcholom strmého ľadového výšvihu, nosom sa takmer dotýkam špičiek lyží a sane sa z celej sily snažia stiahnuť ma do niektorej z obrovských bezodných trhlín. Cieľ našej dnešnej etapy je našťastie nadohľad a mne sa s vypätím posledných síl znova darí víťaziť nad zanovitým, oranžovým plastovým výliskom a vylepšiť si skóre v tomto otravnom dueli.

Na ceste sme už piaty deň. Cesta je síce nádherná, ale bol by som rád, keby už bola za nami! Počasie nám stále praje, takže sme doteraz nestratili ani deň. Zatiaľ ide všetko až podozrivo hladko a presne podľa plánu. Na cestu vyrážame okamžite po prílete na ľadovec Kahiltna. Problémy s lyžami a saňami, s ktorými sme tak trochu počítali, sa nedostavili, takže pomerne skoro - vo výške 2.340 metrov - staviame prvý postupový tábor. Druhý deň je presnou kópiou prvého: pravidelné svišťanie lyží po zamrznutej ľadovej krupici, ktorá sa v priebehu dňa postupne mení na mokrú kašu. Nijako výrazne sa nemenia ani okolité panorámy a my si začíname zvykať na obrovské rozmery okolitých ľadovcov, ktoré nepríjemne skresľujú náš odhad vzdialenosti. Vo výške 3.000 metrov staviame druhý postupový tábor a tešíme sa z nádherných výhľadov a dobrého jedla. Tretí deň sa naša cesta začína stáčať medzi kopce a podstatne mení svoj sklon. V poradí tretí tábor staviame na úpätí "Motorcycle hills" vo výške 3.350 metrov. Zostávame tu aj celý ďalší deň a v rámci aklimatizácie robíme vynášku do 4.000 metrovej výšky, na miesto, ktoré sa volá "Windy corner". Na rozdiel od Motocyklového kopca mi je okamžite jasné, ako tento názov vznikol. Oddychový deň využíva aj počasie a konečne sa môže na chvíľu pokaziť. Ďalšie ráno sa však ukazuje znova také, aké má byť: mraky hlboko pod nami, nad hlavou modré nebo a pred nami posledných tisíc výškových metrov.

Iba ťažko by som si vedel predstaviť lepšie miesto na základný tábor, ako je Genet Basin. Ideálne rovná ľadová plošina vo výške 4.200 metrov, priamo na úpätí dvojkilometrovej západnej steny Mt. McKinley. Kulisu z ľava ohraničuje západný pilier, ktorým vedie klasická Washburn Route a z pravej strany výrazný pilier, ktorým vedie známa cesta West Rib. Messnerov kuloár je markantný široký žľab, ktorý vedie takmer presne stredom západnej steny. Konečne sa predo mnou objavujú prvé ochranné snehové steny a farebné strechy stanov. Základný tábor. Úvodnú fázu výstupu máme teda za sebou, zostáva "iba" vyliezť na vrchol. Najskôr sa však musíme dobre aklimatizovať, poriadne sa najesť a oddýchnuť si. Začína sa kaziť počasie a dvíha sa vietor.

O trištvrte na šesť ma budík vyháňa z teplého spacáka a darí sa mi zobudiť aj Paľa. O trištvrte na sedem začíname liezť klasickú Washburn Route. Zima nie je až taká nepríjemná. Stúpa sa mi výborne a úmyselne sa musím brzdiť, aby som neprepálil štart. Cesta vedie cez headwall, západným pilierom, na vrchol Pointu. Na hrebeni nás zalievajú prvé lúče vychádzajúceho slnka: hneď sa ide veselšie. Na tmavomodrej oblohe nie je ani mráčika a výhľady, ktoré sa nám ponúkajú sú fantastické. V High Campe (5.160 m) sme tesne pred jedenástou. Varíme vodu, aby sme si mohli naplniť fľaše na cestu a odkladáme si tu veci potrebné na prípadné prenocovanie. Podstatne odľahčené batohy putujú späť na chrbty a my vyrážame - smer Denali Pass. Pred Paľom, ktorý kráča pár metrov predo mnou, stúpajú k sedlu tri trojice lezcov. Tempo je chabé a už po niekoľkých minútach dobiehame posledného. Predbiehanie v tomto teréne nie je žiadna zábava, ale musí to byť. Potom, čo zanechávam za sebou prvú lanovú trojku vidím, že Paľo sa otáča a pomaly sa vracia do posledného tábora. Nevadí - kameru mám v batohu a odteraz je filmovanie na mne. Postupne predbieham aj ďalších horolezcov a približne o hodinu stojím v sedle Denali Pass. Rýchle jedlo, pár dúškov vody a pokračujem ďalej. Je to stále poriadne do kopca. Prechádzam cez "Futbalové polia" a predo mnou je už iba posledný, asi stometrový svah, ktorým doliezam na vrcholový hrebeň. Je plný obrovských prevejov a niektoré úseky sú ostré ako nôž. Na vrchol práve doliezajú štyria brazilskí horolezci - naši susedia zo základného tábora, ktorí vyrazili deň pred nami. V tomto teréne si nemôžem dovoliť žiadnu chybu a tak stúpam veľmi opatrne. Konečne je predo mnou už iba posledný výšvih a o štvrť na päť stojím na vrchole Mt. McKinley - najvyššej hory Severnej Ameriky. Obloha je bez mrakov a zima znesiteľná. Najdôležitejšie však je, že nefúka. Fotím a filmujem rozprávkové panorámy a vôbec sa mi nechce dolu. Cítim sa výborne a síl mám ešte dosť. Je už takmer päť hodín, keď začínam zostupovať. Poldecák keňskej pálenky, ktorý nám dal v Brne kamarát Rudo, si sám vypiť netrúfam a nechávam ju radšej na vrchole. Dolu to ide ako po masle a o šiestej som späť v High Campe, kde na mňa čaká Paľo s navareným čajom. Štastní, že sa to podarilo, zostupujeme spoločne západným pilierom a posledné metre na ceste do základného tábora sa spúšťame po zadku. Konečne: po dvanástich hodinách, sme zase doma. Čakajú nás dva oddychové dni a druhá časť nášho lezeckého programu - Messnerova cesta. Zdola sa začína valiť hmla a Mt. Foraker je už v mrakoch, čo je neklamným znamením, že sa znova kazí počasie.

Keď som sa včera večer balil, nebol som si istý, či sa dnes bude vôbec dať liezť. Celý deň snežilo a vietor lomcoval stanom. V takýchto podmienkach by bol výstup Messnerovým kuloárom čistou samovraždou. Náhradné rozhodnutie je rýchle: vystúpim pilierom West Rib, ktorý je lavínami menej ohrozovaný.

Budík zvoní o piatej a ja neverím vlastným očiam. Mraky sedia hlboko v doline, nad Mt. McKinley je modrá obloha a poriadne mrzne. Rýchlo sa obliekam a okamžite vyrážam, aby som si to nestačil rozmyslieť. Messnerov kuloár, s obrovskými vankúšmi čerstvého snehu je neleziteľný. Popod celú stenu sa brodím hlbokým snehom a dúfam, že ho na pilieri bude menej. Je mi hrozná zima a ľadový vzduch sa takmer nedá dýchať. Po jeden a pol hodine driny som konečne pod prvým skalným výšvihom a začínam liezť. Mixovým terénom doliezam na začiatok snehového poľa, ktoré ma delí od "Červeného balkóna" - výrazného skalného útvaru, kde sa dá pohodlne postaviť. Prvé slnečné lúče ma príjemne hrejú a ja sa pomaly rozmrazujem. Okolo obeda doliezam k balkónu, odkiaľ mi na vrchol steny zostáva preliezť ešte osemsto metrov, v nepríjemnom, lavinóznom teréne. Musím trocha zrýchliť, aby som sa v tejto ľadovej pasci nemotal príliš dlho. Po dvoch hodinách vystupujem živý a zdravý na "Futbalové polia" odkiaľ už cestu na vrchol dobre pozám. Posledný hang, vrcholový hrebeň a o štvrť na päť stojím po druhý raz na vrchole Denali. Podarilo sa! Dnes už však nie je taký príjemný ako pred troma dňami. Silný vietor a mráz preniká cez všetky vrstvy oblečenia. Obloha je však aj dnes čistá, bez mrakov. O necelé dve hodiny som späť v základnom, kde ma už čaká Paľo s teplou polievkou.

Lietadlo sa s nami pomaly kĺže ponad nekonečné aljašské lesy smerom k Talketne a ja sa neviem nabažiť upokojujúcej zelene stromov. Bielomodré hory sa rozvaľujú ďaleko za nami a mne sa ani veriť nechce, že je to iba necelých tridsať hodín, čo som stál na ich najvyššom končiare. Štastný zatváram ďalšiu kapitolu môjho lezeckého života a som vďačný za to, že aj najvyššia hora Severnej Ameriky k nám bola zhovievavá.

• BP-MARK (Active, T-Shirt krátky rukáv)
• BP-FYNN (Active, dlhé spodky)
• BP-STAN (dlhý rukáv so zipsom)
• BP-STEW (dlhé spodky)
• BP-NAVAJO (Travel-nohavice)
• BP-MONEY BELT (nylonový opasok)
• BP-CANMORE (fleecová košeľa)
• BP-MAC TEC (fleecový sveter)
• BP-CLIFF (Extrem-fleecová vesta)
• BP-ARCTICA (fleecová bunda s WB)
• BP-SENTINEL (fleecové nohavice)
• BP-GRANITE (Extrem-fleecová bunda)
• BP-TRIOLET (Extrem-nepremokavá bunda)
• BP-TRIOLET (Extrem-nepremokavé nohavice)
• BP-POLAR RANGE (Extrem-páperová bunda)
• BP-BALACLAVA WB (kukla s WB)
• BP-EXPEDITION 100 (expedičný vak)
• BP-PERFORMIC TITANIUM 65 (ruksak na expedície a vysokohorskú turistiku)
• BP-TRANGO (stan-geodét)
• BP-POLAR NIGHT (páperový spací vak)
• BP-PROTECTOR (nepremokavý bivak.vak)
• LE-DENALI (3-dielne teleskopické palice)
• MI (lyžiarske okuliare)
• LO-Model: CIT (Liner) - ponožky
• LO-Model: TETA (Extreme-Trekking) - ponožky
• LO-Model: POLARTEC - ponožky