DVA NAJVYŠŠIE VRCHOLY KONTINENTU ZDOLANÉ!

Termín expedície: 25. októbra - 23. novembra 2000
Účastníci: Peter Hámor, Rudo Škvaříček

• CARSTENSZ PYRAMID (4884 m)
  Harrerova cesta (IV - VI)
  slovenský a český prvovýstup: Peter Hámor, Rudo Škvaříček
  10.11.2000
  
• NGGA PULU (4864 m)
  Harrerova cesta (II)
  slovenský a český prvovýstup: Peter Hámor, Rudo Škvaříček
  11.11.2000
  

V ľadovcových výškach trópov
 
V rovníkových vodách Tichého oceánu, takmer na samom konci zemegule, leží druhý najväčší ostrov na svete - Nová Guinea - horúci, vlhký kus zeme, pokrytý tajomnou, neprebádanou džungľou, ozdobenou snehovými čiapkami hôr, ktoré stoja ako stráž okolo belasých ľadovcových jazier. V tejto krajine kamenných sekier a kanibalov, priamo v srdci rajského ostrova, sa nad všetky ostatné vypína najexotickejšia a zároveň najťažšie dostupná hora sveta - Carstensz Pyramid - najvyššia skalná kráska medzi Himalájami a Andami.

Surat jalat - povolenie máme vo vrecku
Keď som v to upršané októbrové ráno nastupoval na pražskom letisku do lietadla, cítil som sa ako po poriadnom fláme; neskutočný zhon posledných dní bol konečne minulosťou a na mňa čakali už iba sladké hodiny ničnerobenia. Cesta do Jayapury trvá takmer dva dni a ja som ju celú, až na krátke prerušenia pri medzipristátiach, prespal. V Jayapure, hlavnom meste provincie Irian Jaya, som vystupoval so zmiešanými pocitmi. Táto najvýchodnejšia a najväčšia indonézska provincia sa v poslednom čase zmieta v čoraz ostrejších občianskych nepokojoch. V mnohých mestách sa vraždí a domy Indonézanov sa vypaľujú. Snaha osamostatniť sa od politickej a ekonomickej správy Jakarty, miešaná s temperamentnou povahou Papuáncov, je ako sud s pušným prachom, na ktorý som si práve prisadol. Papua merdeka! - Slobodná Papua! Zostáva iba dúfať, že sud ešte chvíľu vydrží a nepokoje náš plán nijako neohrozia. Rudovou úlohou je zabezpečiť potrebné formality a povolenia - svoj part zvláda bravúrne. Vďaka jeho jedinečnému umeniu dohodnúť sa aj s tým najväčším darebákom sa nám podarí to, o čo sa márne pokúšalo mnoho expedícií pred nami: získať "surat jalan" - povolenie pre výstup. Spôsob, akým sme sa k tomuto zázračnému kusu papiera dostali nebol pravdepodobne celkom legálny, ale v tomto kúte sveta je to úplne bežné. Najdôležitejšie je, že "surat" máme v rukách. Nočná mora posledných mesiacov je za nami a v ceste do hôr nám už nič nebráni. Treba len vymyslieť, kam a s kým letieť. Z Ilagy, neveľkej osady, odkiaľ sme pôvodne na sedemdňový pochod džungľou chceli vyraziť, to asi nepôjde: na štartovacej dráhe ležia trosky havarovaného lietadla a štátne letecké spoločnosti kvôli nepokojom do vnútrozemia nelietejú. Rudo je však majster improvizácie a s prehľadom zvláda aj tento problém. O jednom som presvedčený: ak sa tomuto chlapovi podarí dostať nás do základného tábora, potom ho ja dostanem na vrchol, aj keby sekery padali. Howgh!

Nervózne čakanie na odchod
Sedím pred starým misionárskym domom v malej osade Beoga, ktorá leží na severnom úpätí Snežných vrchov, a hypnotizujem prevaľujúce sa, ťažké dažďové mraky. Nie je každý deň nedeľa a nie vždy sa všetko darí, ako by sme si priali. A pritom, keď sme skoro ráno stáli nastúpení pred hangárom misijnej spoločnosti Adventist Aviatiot na trávnatom letisku v Sentani, to vyzeralo tak nádejne. Váhu ale neoklameš a pilot Bob bol nekompromisný. Nakoniec sme predsalen odštartovali, ale žiaľ bez väčšej časti našej batožiny. S niekoho kolenami v chrbte a so stenou batohov pred nosom vrtím hlavou sprava doľava ako na tenise: všade podomnou súvislý zelený koberec nepreniknuteľného dažďového pralesa - krajina vo mne vyvoláva rešpekt a istý druh "džunglofóbie". Po takmer dvojhodinovom lete pristávame s vytreštenými očami v Beoge. Do poslednej chvíle som nechápal, ako a kde chce Bob pristáť. (Zlaté Himaláje!) Konečne sme na pevnej zemi a okolo nás sa okamžite zhŕkne celá osada. Ženy v krátkych sukničkách, muži s kotekami na penisoch a kopa nahých, zablatených a ukričaných detí. Takmer všetky expedície, smerujúce ku Carstenszovej Pyramíde, vyrážajú z Ilagy a biely človek je pre domácich ešte stále mimoriadnou udalosťou. Bob mizne v mrakoch a mne je jasné, že dnes už našu batožinu neuvidíme. Nasledujeme náčelníka dediny do prázdnej misionárskej drevenice, ktorú nám pridelil ako ubytovňu. Cez všetky okná a dvere, ale aj cez škáry v stenách, nás neustále sledujú desiatky zvedavých očí. Cítim sa ako lev v klietke a rozmýšľam, ako to urobiť s veľkou potrebou, pri ktorej som si predsa len zvykol na trochu súkromia.
 
Pršalo takmer celú noc a ani ráno nevyzerá optimisticky. Dnes sa žiadny letecký deň konať nebude a ja zrazu neviem, čo s voľným časom. Spomedzi domácich vyberá Rudo niekoľko chlapov, ktorí s nami pôjdu do základného tábora ako nosiči. Podaktorí dokonca poznajú cestu a moja počasím pokazená nálada sa vylepšuje. Popoludní sa vyberáme na špacír po najbližšom okolí: malé, pralesu ukradnuté políčka, kde sa neustále pracuje, drevené ohrady pre prasatá, ktoré sú najväčším majetkom miestnych obyvateľov, a bosými nohami ušľapané chodníky, bez jedinej stopy kolesa. Nechce sa mi veriť, že je tomu iba deň, čo sme opustili civilizáciu. Sme v úplne inom svete: ľudia sa tu riadia celkom inakšími hodnotami. Z konca druhého tisícročia sme rovnými nohami skočili do doby kamennej. Na spiatočnej ceste sa na chvíľu zastavujeme pri dedinskom "papiňáku" - veľkej jame, v ktorej sa pomocou horúcich kameňov pripravuje jedlo pre celú osadu. Sadáme si medzi večerajúcich Papuáncov a vychutnávame neopakovateľnú atmosféru: všetci, okrem malých detí, ktoré sa nás boja, sa chcú s nami podeliť o taro a bataty - zeleninu, veľmi podobnú našim zemiakom. Takéto pozvanie sa nedá odmietnuť a v príjemnej spoločnosti trávime nezabudnuteľné odpoludnie. Počasie nepozná kompromisy. Opäť začína pršať. S pribúdajúcimi kvapkami klesá moja nálada a zase myslím na modrú sviňu (expedičný vak - pozn. red.) s materiálom, ktorá leží opustená na letisku v Sentani. Hlavou mi preletujú záchvevy paniky: ak sa nechceme dostať do časových problémov, mali by sme zajtra vyraziť - je naozaj najvyšší čas. Skús to ale vysvetliť počasiu!

Päť dní v džungľovom kotli
Zdá sa mi, že konečne počujem zvuk motora. Áno, je to lietadlo! Ak existuje na svete spravodlivosť, tak to musí byť Bob s naším materiálom. Už od skorého rána sedím na konci pristávacej dráhy a do ranného ticha napínam uši, akoby som tým mohol ovplyvniť, či Bob priletí alebo nie. Odrazu sa vynorí spoza kopca, priamo nad letiskom. Mám radosť, ako keby som práve vyhral v športke a ani sa to nesnažím zakrývať. Naša batožina je konečne tu! Rýchlo rozdeľujeme náklad medzi nosičov a okamžite vyrážame. Cesta vedie popri rieke, domorodci ju volajú Veľká voda, čo je celkom výstižné pomenovanie. Terén je zatiaľ schodný, trochu blata, pár starých chatrčí, niekoľko pichľavých kríkov a stromov. Neskoro poobede vychádzame na nádhernú čistinku vo výške asi 2400 metrov nad morom. Ideálne miesto na táborenie. Nosiči okamžite zakladajú oheň a ja viem, že dnes s nimi už nikto nepohne. Nevadí. Najdôležitejšie je, že sme už na ceste. Staviame s Rudom stan a vychutnávame nádherný výhľad na zelené, hlboké hory okolo nás, až kým ich celkom nepohltí noc.
 
Aby bola zachovaná večná rovnováha, deň sa začal vážnymi problémami s nosičmi. Týchto ľudí je veľmi ťažké motivovať, peniaze tu strácajú hodnotu a našim nosičom sa ďalej jednoducho nechce. Vaky s nákladom ležia v tráve a oni sa pomaly, jednom po druhom začínajú vytrácať. Rudo to skúša po dobrom i po zlom. Nakoniec sa mu niekoľkých podarí presvedčiť, aby za takmer dvojnásobnú mzdu pokračovali v ceste. S veľkým vzdychaním si naložia batožinu a zmiznú v džungli. Dúfam, že sa takéto "teátro" nebude opakovať častejšie. Som rozhodnutý, že sa každý deň naučím zopár indonézskych slov a fráz. Po dnešnom rannom extempore každopádne viem, že Jalan sekarank! znamená Ideme hneď teraz!
 
Cesta sa výrazne zhoršila. Aby som bol presný, nikdy som nič horšie nezažil. Šmýkajúc sa v mazľavom bahne neustále stúpame a klesáme, predierame sa ostrými kríkmi a húštinami, alebo balansujeme na mokrých, machom zarastených kmeňoch spadnutých stromov. Je poludnie a cestu nám náhle prehradí rieka. Starý, spráchnený lianový most nevyzerá vôbec spoľahlivo a nosiči opäť odmietajú pokračovať. Na rad prichádzajú laná. S malou dušičkou sa posúvam ponad valiacu sa kalnú rieku a presne viem, čo by som teraz nechcel. Konečne som na druhom brehu. O chvíľu je hotová lanovka - nasledujú batohy a zvyšok našej miniexpedície. Aby nám nebolo ľúto, že sme Veľkú vodu prekročili suchou nohou, začína pršať a o chvíľu sme mokrí až do nitky. Naše batohy, spod ktorých groteskne vykúkajú holé zadky nosičov, miznú v džungli a my pokračujeme v ich stopách. Po uši zablatení sa predierame pralesom. Tesne pred zotmením nachádzame na piesčitom brehu rieky nádherné miesto na bivak, Kebun - záhrada, tak volajú domorodci toto miesto. Rýchlo staviame stan a zaliezame do tepla a sucha spacákov.
 
Ráno je nádherné. Opúšťame rajskú záhradu a znova vstupujeme do vlhkého šera džungle. Terén je čoraz príkrejší a mňa už vôbec nevyvádza z rovnováhy, že sa brodím po členky v bahne a rozširujem si zbierku tŕňov v rukách. S nosičmi sme si na seba už celkom zvykli. Všetci patria ku kmeňu Damal a údolie Veľkej vody, ktorým práve prechádzame, je ich teritóriom. Po spadnutom kmeni sa pohodlne dostávame na druhú stranu rieky, kde nás upozorňujú na soľné jazierko - Air garam. Pozerám sa na to čudo a nechápem, ako sa v strede dažďového pralesa vzala slaná voda. Je poludnie. Zbadal som to podľa dažďa, ktorý o tomto čase prichádza s neuveriteľnou pravidelnosťou. Nosiči toho dnes majú plné zuby: sú unavení, mokrí a premrznutí. Na mieste, ktoré volajú Džiman, je starý lovecký prístrešok a jeho čaru sa v tomto počasí nedá odolať. O chvíľu sedia všetci okolo ohňa a nám neostáva nič iné, iba si postaviť stan a pridať sa k nim.
 
Iba ťažko by som si vedel predstaviť horšie miesto na táborenie ako to, na ktorom sme práve strávili noc. Konáre, ktorými sme si vo včerajšom lejaku upravili plošinu pod stanom, tlačia aj cez nafukovaciu karimatku. Ležím v stane poskrúcaný ako paragraf a už sa ani nesnažím zaspať. Alebo som iba málo unavený? Konečne svitá a dnes vyrážame naozaj zavčasu. Cesta stúpa strmo do kopca a vedie popri rieke, ktorú budeme musieť zas niekoľkokrát prejsť. V týchto miestach už nie je veľmi široká, ale čo stratila na objeme, doháňa dravosťou a v bielych spenených kaskádach padá do údolia. Brodíme sa bahnom a hustými zelenými húštinami, pokrývajúcimi oba brehy. Kráčame každý sám, zahĺbený do vlastných myšlienok. Na chvíľu zastavujem a sledujem Ruda, ako po kmeni spadnutého stromu prechádza ponad rieku. Je už takmer na druhom brehu, keď sa mu na mokrom dreve šmykne noha. Tak toto už neustojí! Scéna ako z akčného filmu. Našťastie sa mu podarí zachytiť sa na mokrom kmeni a teraz visí nad hučiacimi perejami. Za takýto výkon by sa nemusel hanbiť ani veľký Bruce! Ešte dva či tri pokusy o vyšvihnutie a Rudo je znova na pevnej zemi. Tentokrát to však bolo iba o chlp! Radšej ani neuvažujem nad tým, čo by bolo, keby… V tomto teréne môže mať aj najmenšia strata koncentrácie fatálne následky. S pribúdajúcou výškou sa terén mení k lepšiemu: džungľa ustupuje a pribúda čoraz viac rododendrónov. Popoludní opúšťame prales a vychutnávame nádherné výhľady na údolie Veľkej vody, ktorá pod nami zúrivo kľučkuje: sme vo výške 3700 metrov nad morom. Citeľne sa ochladilo a popoludňajší dážď nám aj dnes znepríjemňuje život. Čoskoro sme na mieste, ktoré sa volá Bongibe. Tu, pod skalným previsom chcú nosiči stráviť noc. Dávame im všetko naše rezervné oblečenie a dúfame, že chladnú noc prežijú v zdraví.
 
Piaty deň nechávame džungľu definitívne za sebou a pokračujeme ďalej ku Kembalu plato - náhornej plošine, rozprestierajúcej sa vo výške 3600 metrov nad morom. Terén sa absolútne zmenil. Krajina, ktorou teraz postupujeme, akoby ani nebola z nášho sveta. Množstvo stromových papradí, dorastajúcich miestami až do päťmetrovej výšky, skalné veže vymodelované eróziou do najneuveriteľnejšich tvarov, ako perina mäkký zelený mach a čisté rieky s ľadovou vodou. Takto nejako vyzeral asi svet vo svojej rannej mladosti, chýbajú už iba dinosaury. Mne už konečne nič neprekáža vo výhľade. Ide sa mi oveľa lepšie, aj keď blata neubudlo, skôr naopak. Pri nenápadnom "smerovníku", vyrobenom z drevenej palice a trsu suchej trávy, sa napájame na zaužívanú cestu z Ilagy. Podarilo sa nám to - už nemáme kde zablúdiť! Takmer dva dni postupujeme krížom cez náhornú plošinu až na jej južný okraj, kde za hradbou mrakov tušíme vysnívané hory. Konečne prichádzame k veľkému previsu, pod ktorým je zem vystlaná suchou trávou uprostred s ohniskom. Milalagoom - miesto poslednáho bivaku na ceste do základného tábora. Zajtra uvidím Carstenszovu Pyramídu na živo. Som nedočkavý ako moje deti na Štedrý deň.

Päť dní v džungľovom kotli
Noc bola veselá. Neďaleko previsu, kde spali nosiči, sme si s Rudom postavili stan a zaliezli do spacákov. Dážď vytrvalo bubnoval na tropiko a zdalo sa, že večer skončí celkom príjemne. Už som takmer spal, keď dobehol rozrušený Antonius, jeden z našich nosičov, s preľaknutým výrazom v tvári čosi vysvetľoval a ukazoval niekam do tmy. Posvietil som tam čelovkou a neveril som vlastným očiam: malá studnička, neďaleko ktorej sme bivakovali, sa v priebehu hodiny zmenila na výdatný prameň, tečúci priamo popod náš stan. Premiestňovať tábor bolo to posledné, na čo som mal náladu! Kašlať na to. S vierou v kvalitu materiálu sme zaspali na žblnkotajúcej vodnej posteli. Podlaha to našťastie vydržala a my sme ráno aspoň nemuseli chodiť ďaleko pre vodu. Vstávali sme zavčasu a okamžite sme vyrazili. Dnes nesmieme stratiť ani minútu. Počasie je nádherné a to treba využiť. Vystupujem na malý hang nad jaskyňou, a pohľad, ktorý sa mi naskytol, mi vyráža dych: nádherné vápencové hory s ľadovými čiapkami na belasom podklade rannej oblohy! Tak toto je to najkrajšie odškodné, aké sme si za útrapy posledných dní mohli želať. Prichádzajú ku mne prví nosiči a so širokánskym úsmevom na zarastených tvárach otŕčajú ukazováky smerom k horám: "Puncak Jaya! Puncak Jaya!". Ja som však presvedčený, že to, čo vidíme, je Ngga Pulu, so svojím vrcholovým ľadovcom. Už aby sme tam boli. Plný eufórie vyrážam do poslednej etapy nášho putovania. Chodník stále stúpa, ubúda trávy a pribúda skál. Za sebou nechávame Larsonovo jazero, ležiace vo výške 4000 metrov nad morom, a mierime priamo medzi zasnežené vrcholy. Začína pršať a v týchto výškach sa už dážď mieša so snehom. Minuli sme jazero Discovery, ktoré leží v nadmorskej výške 4400 metrov nad morom, Novozélandské sedlo, brána do základného tábora, musí byť už niekde nablízku. Konečne! Ešte jeden dlhý traverz a stojím v štyriapoltisícmetrovej výške, vrcholový ľadovec Ngga Pulu je na dosah. Poriadne sa však ochladilo. Zostupujem do závetria, kde s Rudom počkáme na nosičov a nasmerujeme ich na chodník do základného tábora. Tam zložia svoj náklad a ešte dnes zostúpia do údolia. Na chlad v týchto výškach nie sú zvyknutí. Našťastie prestalo snežiť a už je tu aj uzimený "kotekáč" s mojou modrou sviňou. Začíname zostupovať. Na hangu pod sedlom sa náhle odkrýva výhľad na celé Údolie jazier, kde vo výške 4250 metrov nad morom, medzi jazerami Meren tal a Gelbes tal, by mal stáť náš základný tábor. Tak sa nám to predsa podarilo! Mraky sa náhle roztrhli a priamo oproti nám, na druhej strane doliny, sa objavila nádherná kompaktná vápencová stena: Carstensz Pyramid - osobne!

Na vrchole exotickej krásky
Pozerám sa na nebo plné hviezd a nechce sa mi veriť, že pred hodinou ešte zúrila fujavica. Všade naokolo sa belie vrstva čerstvého snehu, ale nie je ho až toľko, aby sa nedalo liezť. Všetko mám zbalené už od včera, takže o chvíľu už s Rudom stúpame pri svetle čeloviek do sedielka nad Base campom. Som rád, že som si včera večer stihol prejsť celú cestu až k nástupu, napriek tme a čerstvému snehu ideme bez zaváhania. Keď sa naväzujeme pod prvou dĺžkou, začína svitať. Pod nami vidím svetlá Martiny a Mira, ktorí idú za nami. Dám si ešte rýchlo hlt čaju, skontrolujem materiál a jazda. Prvé metre takmer bežím. Všade leží čerstvý sneh, čistenie chytov a stupov ma trocha pribrzdilo v rozbehu. Pripadám si ako v zimných Tatrách, skala je však úplne iná ako doma: šedý vápenec, s hranami ostrými ako britva. Drží síce výborne, ale po chvíli mám ruky od neustáleho čistenia zodraté do krvi. Po štyroch úvodných dĺžkach sa terén trocha zmierňuje a my traverzujeme doľava po veľkej, suťou pokrytej rampe. Včerajšia diera v mrakoch, ktorá mi poskytla krátky pohľad do steny, mi veľmi pomohla. Dnes sa oveľa jednoduchšie orientujem a celkom rýchlo napredujeme. Výrazné vhĺbenie ma privádza k poslednému výšvihu s komínom. Ešte dve dĺžky nádherného, nie veľmi ťažkého lezenia a štandujem na hrebeni ostrom ako žiletka. Pohľad, ktorý sa mi ponúka, je veľkolepý: na juhu sa leskne hladina Arafurského mora, na druhej strane sa dvíha biela hradba mrakov, prikrývajúca zelený koberec dažďového pralesa. To, čo nás čaká, je však rovnako úchvatné: ostrý hrebeň, z ktorého na východ i západ padajú kompaktné, takmer kolmé steny. O chvíľu je Rudo pri mne a ja môžem znova vyraziť. Nádherné lezenie v pevnej skale. Chyty sú však miestami také ostré, že si pripadám, akoby som liezol po žraločích zuboch. Preliezame jeden výšvih za druhým a na mnohých miestach nachádzame laná, ktoré tu po sebe zanechali predchádzajúce expedície. Všetky okolité vrcholy zostali pod nami a ja som presvedčený, že už každú chvíľu musím uvidieť aj ten náš. Obliezam výraznú vežičku a vystupujem zasneženými rampami vo východnej stene. Doliezam na hrebeň a zrazu nemám kam pokračovať. Vrchol! Okamih prekvapenia. Potom už iba obrovská radosť. Je štvrť na dvanásť,10. novembra 2000. Doberám Ruda a o chvíľu sa už obaja vyškierame do fotoaparátov na najvyššom bode Austrálie. Vychutnávame nádhernú panorámu okolo: na severozápade iba o dvadsať metrov nižší vrchol Ngga Pulu s ľadovcom na vrchole a ďalej po hrebeni, priamo pred nami, biely Carstensz East. Na druhej strane, smerom na juhozápad, vidíme Grassberg, najväčšiu baňu na meď a zlato na svete, ktorá je jedným z dôvodov, prečo sa na Carstensz takmer nelezie. My však máme šťastie a sme tu! Prvý Slovák a prvý Čech na vrchole tejto nádhernej hory. Počasie je výborné a nám sa vôbec nechce ísť späť. Ubehla takmer hodina a my zostupujeme tou istou cestou, tesne pod vrcholom stretáme Mira s Martinou. Veľmi ich nezdržujeme a pokračujeme v zostupe. Všetko ide ako po masle a o tretej poobede sme znova na nástupe, pri našich odložených veciach. Začína pršať. Chvíľu ešte sledujeme dvojicu v stene a keď je jasné, že by už nemali mať so zostupom žiadne problémy, vyrážame na spiatočnú cestu do základného tábora. Napätie posledných dní je zrazu preč a ja som spokojný a šťastný. Niekoľko kamienkov, ktoré som zdvihol na vrchole, mi poskakuje vo vrecku vesty. Doma ich priložím k tým, ktoré som si priniesol z vrcholu Everestu.

Epilóg
Po tom, čo 8. februára 1962, vtedy už päťdesiatročný Rakúšan Heinrich Harrer zdolal Carstenszovu Pyramídu a na druhý deň aj Ngga Pulu - druhý najvyšší vrchol kontinentu, povedal, že sú to najkrajšie hory na svete. Keď sme deň po výstupe na Carstensz aj my s Rudom stáli na snehom pokrytom vrchole Ngga Pulu, chápal som, čo mal vtedy na mysli. Žiadny výstup nezačína na úpätí hory a nekončí na jej vrchole. Každej hore dávame kus nášho života ? čas, kedy sme úplne v jej moci a ona zamestnáva našu myseľ i srdce. Za to nás odmieňa nielen dobrodružstvom, ale aj nekonečným množstvom nezabudnuteľných zážitkov a stretnutí. Ani jedna hora mi však ešte nedala toľko krásy, poznania a emócií, ako Carztensz.

VÝSTROJ A VYBAVENIE
Hlavný výstrojca: BIG PACK (BP)
Co-výstrojcovia: LORPEN (LO), LEKISPORT SWISS (LE), NIKWAX

SPODNÉ PRÁDLO

BP-MARK (Active, T-Shirt, krátky rukáv) BP-BOB (Sports, T-Shirt, krátky rukáv) BP-TOM (Active, slipy) BP-MIKE (Active, T-Shirt, dlhý rukáv) BP-FYNN (Active, dlhé spodky)

vrchol vrchol vrchol

PONOŽKY

LO-Model: CIT (Liner) LO-Model: TETA (Extreme-Trekking)

vrchol

THERMO PRÁDLO

BP-STAN (dlhý rukáv so zipsom)

vrchol

OBLEČENIE

BP-NAVAJO (Travel-nohavice) BP-MONEY BELT (nylonový opasok) BP-CANMORE (fleecová košeľa) BP-MAC TEC (fleecový sveter) BP-CLIFF (Extrem-fleecová vesta) BP-RAINFALL (ľahká nepremokavá bunda) BP-RAINFALL (ľahké nepremokavé nohavice) BP-BASE (bavlnená šiltovka) BP-POCKET CAP (fleecová čiapka)

vrchol vrchol vrchol vrchol

VÝSTROJ

BP-MULTIBAG (transportný vak) BP-SIMPLY ROC 38 (ruksak) LE-DENALI (3-dielne teleskopické palice) BP-RAINCOVER (nepremok.obal na ruksak) BP-SOLO (stan-tunel) BP-ULTRALITE 175 (syntetický spací vak) BP-PROTECTOR (nepremokavý bivak.vak)

vrchol

Zoznam "naj" častí použitého výstroja:

• BP-MARK (Active, T-Shirt krátky rukáv)
• BP-FYNN (Active, dlhé spodky)
• BP-STAN (dlhý rukáv so zipsom)
• BP-NAVAJO (Travel-nohavice)
• BP-MONEY BELT (nylonový opasok)
• BP-CANMORE (fleecová košeľa)
• BP-CLIFF (Extrem-fleecová vesta)
• BP-RAINFALL (ľahká nepremokavá bunda)
• BP-RAINFALL (ľahké nepremokavé nohavice)
• BP-BASE (bavlnená šiltovka)
• BP-MULTIBAG (transportný vak)
• BP-SIMPLY ROC 38 (ruksak na pešie a lezecké túry)
• BP-ULTRALITE 175 (syntetický spací vak)
• BP-PROTECTOR (nepremokavý bivak.vak)
• LO-Model: CIT (Liner) - ponožky
• LO-Model: TETA (Extreme-Trekking) - ponožky